AUDI KLUB

Paul Craig Roberts: Európsko-ruská kríza vytvorená Washingtonom

Autorom tohto textu je Paul Craig Roberts, bývalý námestník ministra financií USA pre ekonomické opatrenia, spolupracujúci redaktor Wall Street Journal a Business Week, senior asistent pre Centrum strategických a medzinárodných štúdií, ktoré je súčasťou Georgetown University. Prezident Ronald Reagan a minister financií Donald Reagan mu pridelili hlavnú úlohu pri tvorbe Economic Recovery Tax Act z roku 1981, za čo mu bola udelená medaila za "mimoriadne zásluhy pri príprave hospodárskych opatrení Spojených štátov."

Spojené štáty realizujú imperiálne zámery už od svojej ranej histórie, ale bol to sovietsky kolaps v roku 1991, ktorý Washingtonu zobrazil celý svet ako korisť.

Pád Sovietskeho zväzu viedol k vzostupu neokonzervatívcov k moci a ich vplyvu v americkej vláde. Neokonzervatívci interpretovali sovietsky kolaps ako historickú príležitosť pre "americký demokratický kapitalizmus" a nový svetový poriadok.

Washington s pocitom výnimočnosti a nenahraditeľnosti tvrdí, že má právo a zodpovednosť vnútiť svoju nadvládu ostatnému svetu. Neokonzervatívci pokladajú svoju agendu za príliš dôležitú, aby sa obmedzovali na domáce a medzinárodné právo, prípadne na záujmy iných štátov. V skutočnosti presadzujú obmedzovanie rastu ďalších krajín, ktoré by mohli brániť americkej moci.

Paul Wolfowitz, popredný neokonzervatívec, napísal Wolfowitzovu doktrínu krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Toto dielo je základom zahraničnej a vojenskej politiky USA.


Doktrína uvádza: "Našim prvým cieľom je, aby sa zabránilo znovuzrodeniu nového rivala, a to buď na území bývalého Sovietskeho zväzu alebo inde. Toto je základná úvaha dominujúca novej regionálnej obrannej stratégii a vyžaduje snahu, aby sa zabránilo dominancii nepriateľských síl v regiónoch so zdrojmi, ktoré by mohli stačiť na vytvorenie globálnej moci."

Všimnite si, že "prvým cieľom" Washingtonu nie je mier, ani prosperita, ani ľudské práva, nie je to demokracia, ani spravodlivosť. "Prvým cieľom" je svetová hegemónia. Len príliš sebavedomí jedinci tak nehanebne odhaľujú svoju agendu.

Ako bývalý člen Výboru pre Studenú vojnu a súčasné nebezpečenstvo, môžem vysvetliť, čo Wolfowitzove slová znamenajú. "Hrozba, ktorú predtým predstavoval Sovietsky zväz" bola schopnosť Sovietov blokovať jednostranné americké akcie v niektorých častiach sveta. Sovietsky zväz bol bariérou pre americkú jednostrannú činnosť nie všade, ale v niektorých miestach. Akýkoľvek nátlak na Washington je považovaný za hrozbu.

"Nepriateľská sila" je krajina s nezávislou zahraničnou politikou ako napr. krajiny spoločenstva BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika). Irán, Bolívia, Ekvádor, Venezuela, Argentína, Kuba a Severná Kórea taktiež predvádzajú nezávislú zahraničnú politiku.

A to je príliš veľa nezávislosti, aby to washingtonský žalúdok strávil. Ako ruský prezident Vladimir Putin nedávno vyhlásil, "Washington nechce partnerov. Washington chce sluhov."

Wolfowitzova agenda požaduje, aby Washington zvrhol vlády, ktoré sa neriadia jeho vôľou, prípadne sa zaobišiel bez nich. To je ten "prvý cieľ."

Rozklad Sovietskeho zväzu viedol k zvoleniu Borisa Jeľcina za prezidenta "roztrhaného" Ruska. Washington si zvykol na Jeľcinov súhlas s vojnami na Blízkom východe a rovnako poddanú spoluprácu očakával aj od Putina.

Avšak na 43. mníchovskej konferencii o bezpečnostnej politike Putin povedal: "Domnievam sa, že unipolárny model je v dnešnom svete nielen neprijateľný, ale aj nemožný."


Putin pokračoval ďalej: "Sme svedkami čoraz väčšieho pohŕdania základnými princípmi medzinárodného práva a nezávislé právne normy sa približujú k právnemu systému jedného štátu. Jedného štátu, samozrejme, predovšetkým Spojených štátov, ktoré prekračujú svoje národné hranice v každom smere. Je to vidieť v ekonomických, politických, kultúrnych i edukačných opatreniach, ktoré predpisujú iným národom. No, kto je s tým spokojný? Kto je z toho šťastný?"

Keď Putin adresoval americkej moci tento zásadný apel, Washington bol posadnutý nedostatkom úspechu pri afgánskej a irackej invázii. Misia nebola splnená.

Kým Washington vyhadzoval do vzduchu svadby, pohreby, domovy dôchodcov a futbalové ihriská aj s deťmi na Blízkom východe, Rusko získalo nezávislosť od Washingtonu a začalo nadobúdať kontúry impozantnej výzvy. Putin zablokoval Obamovu plánovanú inváziu do Sýrie a bombardovanie Iránu. Nezameniteľný ruský vzostup čoskoro odvrátil pozornosť Washingtonu z Blízkeho východu na ruskú slabinu.

Ukrajina, dlhodobo súčasť Ruska a následne Sovietskeho zväzu, sa osamostatnila v nadväznosti na rozpad SSSR. V roku 2004 sa Washington pokúsil podchytiť Ukrajinu "oranžovou" revolúciou, ktorá "nedoručila" Ukrajinu do amerických rúk. V dôsledku toho, podľa slov neokonzervatívnej tajomníčky Victorie Nuland, Washington vynaložil 5 miliárd dolárov počas nasledujúcej dekády pre rozvoj ukrajinských mimovládnych organizácií, ktoré by sa dali poslať do kyjevských ulíc, v závislosti od ochoty politického lídra zastupovať záujmy Washingtonu.

Washington spustil ďalší prevrat vo februári 2014 zinscenovanými demonštráciami a násilím, čo viedlo k zvrhnutiu a úteku demokraticky zvoleného Viktora Janukovyča. Inými slovami, Washington zničil demokraciu v ďalšej krajine pučom ešte predtým, než sa demokracia stihla zakoreniť.

Ukrajinská demokracia nič neznamená. Zámerom bolo zabrať Ukrajinu, čo predstavuje pre Rusko bezpečnostný problém. Našla sa tiež zámienka pre sankcie proti "ruskej agresii", aby sa zamedzilo novým ekonomickým a politickým vzťahom Ruska s Európou. Washington sa obával, že tieto väzby podkopú jeho kontrolu európskej pôdy.

Sankcie sú v rozpore s európskymi záujmami. Napriek tomu európske vlády uplatnili washingtonskú agendu. Dôvod mi vysvetlil pred niekoľkými desiatkami rokov človek, ktorý bol námestníkom ministra obrany pre medzinárodnú bezpečnosť. Mal som príležitosť spýtať sa ako Washington rieši, aby zahraničné vlády konali v záujme Washingtonu a nie v záujme svojich vlastných krajín. Povedal: "Peniaze." Reagoval som: "Máte na mysli zahraničnú pomoc?" Odpovedal: "Nie, politikom dáme vrecia plné peňazí. Zodpovedajú sa a patria nám."

Nedávno nemecký žurnalista Udo Ulfkotte napísal knihu Kúpení novinári, v ktorej hovorí, že každý významný európsky novinár pracuje ako aktívum CIA. Neprekvapuje ma to. Rovnaké je to u nás v USA.


Keďže Európa je príveskom Washingtonu, zbierkou vazalských krajín, Európa umožňuje Washingtonu výkon hegemónie dokonca do tej miery, že bude riadiť konflikt s Ruskom cez "krízu," ktorá je absolútne propagandistickým výtvorom Washingtonu.

Médiá zamaskujú realitu. Od Clintonovho režimu, 6 mediálnych gigantov má pod kontrolou 90% americkej tlače, TV kanálov, rádií a zábavných médií, pre zničenie rozmanitosti a nezávislosti. Dnes médiá v celom západnom svete slúžia ako ministerstvo propagandy pre Washington. Západné médiá sú washingtonským "ministerstvom pravdy." Gerald Celente, prognostik trendov, nazýva západné médiá "presstitúti," čo je kombinácia tlače a prostitútok.



V Štátoch je Putin a Rusko démonizované nepretržite. Každé vysielanie nás upozorňuje na "ruskú hrozbu." Dokonca aj Putinova mimika je psychologicky analyzovaná. Putin je nový Hitler. Putin má ambície obnoviť sovietske impérium. Putin napadol Ukrajinu. Putin sa chystá napadnúť pobaltské štáty a Poľsko. Putin je hrozba na úrovni eboly a Islamského štátu. Expert ako napr. Stephen Cohen, je označený za "Putinovho obhajcu" rovnako ako boli skeptici 11.septembra za "konšpirátorov." V západnom svete je hŕstka pravdovravných démonizovaná.

Svet by mal vziať na vedomie, že dnes, práve teraz, prítomnosť pravdy je na Západe žiadaná najmenej. Nechce ju nikto počuť vo Washingtone, Londýne, Tokiu alebo v ktoromkoľvek hlavnom meste washingtonského impéria.

Väčšina americkej populácie prepadla protiruskej propagande ako prepadla aj "zbraniam hromadného ničenia Saddáma Husajna," "Assádovmu použitiu chemických zbraní na vlastných," "iránskym raketám," nekonečným klamstvám o Kaddáfím, 11.septembru, príbehom o bombách v topánkach, v spodnom prádle či v šampóne. Po ruke je vždy nová lož, ktorá udržiava faktor strachu pracujúci pre washingtonské nekonečné vojny a opatrenia policajného štátu, ktoré obohacujú bohatých a ochudobňujú chudobných.

Dôverčivosť verejnosti umožnila Washingtonu zriadiť základ pre novú studenú vojnu alebo preventívny jadrový úder na Rusko. Niektorí konzervatívci dávajú prednosť tomu druhému. Veria, že jadrová vojna môže byť vyhraná a pýtajú sa, "aký je účel jadrových zbraní, ak nemôžu byť použité?"

Čína je druhou rastúcou silou, ktorú požaduje Wolfowitzova doktrína obmedziť. Washingtonské "vedenie Ázie" vytvára nové námorné a letecké základne pre kontrolu Číny a udržanie americkej hegemónie v Juhočínskom mori.

Zrátané a podčiarknuté. Washingtonský postoj nieje obchodovateľný. Washington nemá záujem o kompromis s Ruskom alebo Čínou. Nemá záujem o fakty. Jedinou možnou dohodu je táto: "Môžete byť súčasťou nášho svetového poriadku ako poddaní, ale inak nie."

Európske garnitúry a samozrejme, poslušný britský psík, sú spoluvinníci tejto implicitnej deklarácie vojny proti Rusku a Číne. Ak príde na vojnu, Európania zaplatia cenu najvyššiu za zradu svojich vodcov ako Merkelová, Cameron a Hollande, pretože Európa prestane existovať.

Vojna s Ruskom a Čínou nie je vo washingtonských silách. Keď však démonizovaný "nepriateľ" nepodľahne tlaku a diktátu, vojna môže byť nevyhnutná. Washington začal tento útok. Ako Washington ustúpi? Nečakajte, že americký režim povie, "spravili sme chybu, poďme to vyriešiť." Každý z kandidátov na amerického prezidenta sa zaväzuje k americkej hegemónii a vojne.

Washington verí, že Rusko môže byť od Západu izolované. Podľa neho izolácia bude motivovať sekularizované a prozápadné prvky v Rusku, ktoré túžia byť súčasťou Západu viac ako aktívnou opozíciou proti Putinovi.

Po dvoch desaťročiach infiltrácie Ruska americkými mimovládkami, ruská vláda konečne prijala opatrenia na reguláciu stoviek mimovládnych skupín sponzorovaných zo Západu, ktoré záškodnícky pôsobia na ruskú vládu. Washington stále dúfa, že narušené ruské hospodárstvo a sankcie by mohli vyhnať protestujúcich do ulíc. Zmena režimu ako na Ukrajine je jedným z nástrojov. V Číne Štáty organizovali hongkongské "študentské" protesty, v ktorých šírenie po celej Číne sa stále verí. Washington rovnako podporoval nezávislosť moslimskej populácie v čínskej provincii, ktorá susedí s Kazachstanom.

Problém spočíva v ideológii. Väčšine západnej populácie chýba záujem hľadať nezávislé vysvetlenia a populácia nevytvára na vlády žiadny tlak. Pre chápanie Washingtonu choďte na internet a preštudujte si neokonzervatívne dokumenty a stanoviská. Uvidíte agendu neohraničenú zákonom, morálkou, súcitom či zdravým rozumom. Uvidíte agendu zla.

Kto je Obamova námestníčka ministra zahraničia pre ukrajinský región? Je to neokonzervatívna Victoria Nuland, ktorá organizovala ukrajinský prevrat, nasadila novú bábkovú vládu a je vydatá za horlivého neokonzervatívca Roberta Kagana.

Kto je Obamov poradca pre národnú bezpečnosť? Susan Rice, neokonzervatívec.

Kto je Obamov ambasádor v OSN? Samantha Power, neokonzervatívec.


neokonzervatívec = neofasista = siofasista

Teraz sa obráťme na materiálne záujmy. Neokonzervatívna agenda svetovej hegemónie slúži silnému vojensko-bezpečnostnému kompexu, ktorého triliónový rozpočet závisí od vojny, či studenej alebo inej.

Agenda americkej nadvlády slúži záujmom Wall Street a megabánk. Ako sa zväčšuje washingtonský vplyv a moc, tak rastie i finančný imperializmus. Dosah získavajú americké ropné spoločnosti a americký korporátny agrobiznis typu Monsanto.

Washingtonská hegemónia znamená, že korporácie dostanú zvyšok sveta ako korisť. Nebezpečenstvo neokonzervatívnej ideológie spočíva v dokonalej harmónii s mocnými ekonomickými záujmami. V USA sa ľavica stala impotentnou. Z emocionálnych príčin "zožrala" príbeh 11.septembra. Protináboženské ľavicové presvedčenie verí, že kresťanské Rusko predstavuje hrozbu. Ľavica je presvedčená, že Američania sú rasisti a dôveruje vládnemu príbehu o zavraždení Martina Luthera Kinga.

Ľavičiari akceptujú bájky 9/11, keďže pre americkú ľavicu je emocionálne dôležitý koncept spätného útoku utláčaných. Pre americkú ľavicu je emocionálne uspokojivé, že Blízky východ, dlhodobo utláčaný Francúzmi, Britmi a Američanmi, udrel späť a ponížil unipolárnu silu v septembrovom útoku.

Emocionálna potreba je pre ľavicu natoľko silná, že uverila príbehu o niekoľkých Araboch, ktorí nevedeli lietať a oblafli CIA, FBI aj NSA. Tieto tri inštitúcie sledujú celý svet spolu so všetkými 16 americkými spravodajskými agentúrami, tajnými službami vazalských štátov a izraelským Mossadom, infiltrovali každú teroristickú sieť, vrátane tých, ktoré vytvoril Washington sám.

Títo Saudi boli schopní prekabátiť NORAD (Severoamerické veliteľstvo protivzdušnej obrany), bezpečnosť na letiskách, čo činí 4 zlyhania za hodinu, v jeden deň. Ako prví v histórii boli schopní ujsť s uneseným lietadlom americkému letectvu. Letová prevádzka nejako stratila tieto unesené lietadlá z radaru. Dve lietadlá havarovali - jedno v Pennsylvánii, druhé v Pentagone, bez stopy po troskách. Našiel sa aj nepoškodený cestovný pas vodcu útokov, Mohammeda Attu, v ruinách veží World Trade Center. Príbeh o pase bol tak absurdný, že musel byť zmenený. Západná tlač a televízie vtedy pri tomto "náleze" ani nezdvihli obočie.

Môžem vám povedať, že ak by americká národná bezpečnosť tak totálne zlyhala ako tomu nasvedčuje oficiálne vysvetlenie udalostí, Biely dom, Kongres a médiá by "revali" po vyšetrovaní. Za takéto masové stroskotanie by v agentúrach "padali hlavy." Trapas superveľmoci, byť tak ľahko napadnutá a ponížená hŕstkou nezávisle konajúcich Arabov by vyvolal rozruch ohľadne vyvodenia zodpovednosti.

Namiesto toho Biely dom bránil akémukoľvek vyšetrovaniu celý jeden rok. Pod tlakom rodín obetí zo Svetového obchodného centra, Biely dom vytvoril politickú komisiu. Komisia zasadla, vypočula si verziu vlády a zapísala ju. Tak vyšetrovanie nevyzerá.

V Spojených štátoch sa ľavica zameriava na osočovanie Ronalda Reagana, ktorý s týmto nemá nič spoločné. Nenávidia ho, pretože Reagan používal protikomunistickú rétoriku s cieľom udržať si svoj volebný základ, zatiaľ čo sa snažil ukončiť studenú vojnu tvárou v tvár mocnému vojensko-bezpečnostnému komplexu.

Je v Európe ľavica efektívnejšia? Nemyslím si. Pozrite sa napríklad na Grécko. Grécky ľud sa dostal do pasce Európskej únie, MMF, nemeckých a holandských bánk, amerických hedžových fondov. Objavil sa kandidát, ktorý sľúbil zamedzenie gréckeho rabovania. Volič odovzdal kandidátovi iba 36% pre zostavenie vlády, je však bez dostatočnej sily v boji proti veriteľom. Grécke obyvateľstvo ochromilo svoju vládu nízkou volebnou podporou a zároveň ju oslabuje požiadavkami o zotrvaní v rámci EÚ. Ak nie je odchod z EÚ reálnou hrozbou, grécka vláda nemá žiadnu vyjednávaciu silu.

Je zrejmé, že u Grékov došlo k tak dôkladnému "brainwashingu" o nutnosti byť súčasťou EÚ, že ľudia sú viac ochotní byť ekonomicky vyvlastnení než opustiť úniu. Tak Gréci stratili svoju suverenitu a nezávislosť. Štát bez vlastných financií nie je a nemôže byť nezávislým.

Potom, čo sa európski intelektuáli upísali EÚ, odsúdili svoje národy k poddanosti voči európskym byrokratom a Washingtonu. V dôsledku toho, európske národy nie sú nezávislé a nemôžu robiť nezávislú zahraničnú politiku.

Táto impotencia znamená, že ich môže Washington vlákať do vojny. Ak chcete plne pochopiť nemohúcnosť Európy, sledujte Francúzsko. Jediný líder v Európe, hodný tohto mena, je Marine Le Pen. Keď to poviem, som okamžite označený európskou ľavicou za fašistu, rasistu atď. To ilustruje len reflexívnosť politiky európskej ľavice.

Nie som to ja, kto zdieľa názor Le Penovej na imigráciu. Je to francúzsky ľud. Le Penovej strana vyhrala nedávne eurovoľby. Kvôli čomu Le Penová kandidovala, bola francúzska nezávislosť od EÚ. Väčšina Francúzov chce Francúzmi zostať a naďalej mať svoje vlastné zákony a zvyky. Iba Le Penová spomedzi európskych politikov uviedla: "Američania nás ťahajú do vojny!"

Napriek francúzskej túžbe po nezávislosti, Francúzi zvolia Le Penovej stranu do europarlamentu, ale nebude mať dosť hlasov na zostavenie vlády vo Francúzsku. Francúzi popierajú sami svoju suverenitu vďaka predošlému vymývaniu mozgov a hanbia sa byť rasistami, fašistami, bez ohľadu na nadávky priradené Le Penovej politickej strane, ktorá stojí o francúzsku samostatnosť.

Európska ľavica, kedysi progresívna a dokonca revolučná sila, sa stala silou reakčnou. Rovnaké je to v USA. Ako prispievateľ pre CounterPunch som to už raz povedal.

Neschopnosť intelektuálov vidieť a akceptovať realitu znamená, že neokonzervatívci nemajú nikde hranice, okrem Ruska a Číny. Západ je nemohúcny, aby sa zabránilo armagedonu. Je to na Rusku, Číne a Washingtone a armagedonu sa dá zabrániť len tým, že Rusko s Čínou prijme vazalský stav. Neverím, že sa to stane. Prečo by sa akýkoľvek hrdý a sebavedomý človek podvolil skorumpovanému Západu?

Nádejou je, že Washington bude európskych poddaných tlačiť tak tvrdo do konfliktu s Ruskom, že sa začnú búriť. Nádej, že európske krajiny budú musieť "prepnúť" na nezávislú zahraničnú politiku sa tiež zdá byť základom stratégie ruskej vlády.

Aj intelektuáli môžu pomôcť pri uskutočňovaní tejto nádeje. Ak európski politici narušia washingtonskú hegemóniu a začnú reprezentovať európske záujmy, Washington so svojimi vojnovými zločinmi zloží masku. Washingtonská agresia sa obmedzí len nezávislou zahraničnou politikou Európy. Úpadok neokonzervatívneho unipolárneho modelu by bol zrejmý aj vo Washingtone a svet by sa stal lepším a bezpečnejším miestom.